Never všetkému co vidíš alebo počuješ, niekedy pravda je hlboko na dne a inokedy ju máš úplne na povrchu.

Ked nemáme záujem tak sa na stopu ku pravde nedostaneme.

Dnes na hodine angličtiny sme preberali s dievčatami gramatiku. Klasická hodina, poučka, príklady, preklady a tvorba viet. Žiacka sa má pýtala otázky typu " prečo tento čas ..."? a "aký je to čas ... "? a podobné. Konkrétne sme preberali minulý jednoduchý, predminulý a predminulý priebehovy. Vysvetlila som im že minulý jednoduchý čas je blízka minulost, blizka prítomnosti, zatial čo predminulý je daleký príbuzný minulého jednoducheho času. Predminulý čas sa na ose času nachádza hlboko v minulosti. No a čo sa týka predminulého prebiehoveho tak ten poukazuje že niečo trvalo určite obdobie.

Intuícia: v mojom chápaní.
V angličtine sa tomu hovorí "pocit v črevách", alebo "pocit v bruchu", gut feeling. Nie nadarmo sa v ázijských kultúrach hovorí že náš druhý mozog je v bruchu, myslí sa to energetický samozrejme.
Je to z hlbky "tichy a daleký" hlas ktorý nám vraví čo je pre nás dobre a čo nie...

Ak vznikne nerovnováha (v dávaní, bráni, v zdieľaní, úprimnosti ..atd.) v akomkolvek vzťahu, ta nerovnováha sa sama neporieši, a neporieši sa ani v tedy ked iba jedna strana sa o to bude snažiť.

- Je úžasné ked sa veci krištalizuju. Ked sa veci vyjasnuju, vyjadrujú. A vieme kde sme na tom.

Čo má učí moje šteniatko ?

Moje šteniatko (svojou hravosťou a bezstarostnostou) má učí byť v prítomnosti, nie v myšlienkach niekde v minulosti alebo v budúcnosti. Učí má byť tu a teraz. A prestať toľko abstraktné lietať  :- ) Učí má tešiť sa z každej maličkostí, učí má uvedomovať si že tie radostí sú okolo nás a je ich milión.

Čakať ze niekto príde a nás zachráni je "absurdný blok".

Toto je ďalšia pravda ktorú som si musela uvedomiť. Nikto nepride a nás nezachráni, mi sami si musime uvedomiť že všetko po čom túžime sme zodpovedný si to splniť samí. Naozaj sme tvorcovia svojho vlastného štastia.

" Progres a pokrok vždy nastáva mimo zóny komfortu. A je to veľká pravda. Lenže ak mame tendenciu nadmerné intenzívne reagovať na akýkoľvek stresujúci faktor, de facto vývoju a pokroku sa bránime, lebo sa úmyselne vyhýbame ľuďom, veciam a myšlienkam, ktoré nás posúvajú mimo našu zónu komfortu. "

Jedného dňa zavriem oči..a ponorím sa do tmi. A to žhave svetlo ktoré je vo mne a v tebe...zhasne navždy. A budem vybraciou v kozme, a ktovie možno sa opäť prebudim ako človek na zemi.. opäť do toho krásneho sna ktorý sa vola..život.